Uff... to je teda pocit. Asi ho poznáte všetci. Strašne sa na niečo tešíte, ale zároveň sa toho tak bojíte, že už by ste najradšej mali po tom. Áno presne tak som sa cítila celý včerajší deň. A zrazu prišlo päť hodín, po mojej pravici stáli Andy s Vierkou a ja som zrazu vedela, že to dám. Môj prvý zorganizovaný seminár - NAVARME SI ZDRAVIE.
Celé poobedie som s manželom strávila svojou natrénovanou rečou o tom, ako Vás tu všetkých vítam a som vďačná, že ste tu :) Sem tam som si pomedzi to povedala niečo z príbehu, ktorý ste odomňa včera večer počuli. Jasné, bola som najväčšia frajerka na svete, lebo už mám za tým. A hlavne! Ten príbeh som už povedala toľko krát, že nie je možné, aby som to nedala von znovu.
A zrazu to prišlo! Andy povedala pár slov k svojej najlepšej priateľke Vierke a ja usmievajúc sa medzi publikom som zrazu počula jej slová: "A teraz by som vyzvala Mišku, aby nám ona povedala svoju skúsenosť s Vierkou..."
Ou, men! Čo to povedala??? No, nemám veľa času na rozmyslenie. Všetky oči na mne.
Vstávaj, choď, povedz, buď autentická, si dobrá, si dobrá, si dobrá!
Postavila som sa a začala... a ZLOM! Bola som hrdinka, že toto zvládnem, ale ako sme všetci videli, aj ja som len človek a emócie ma ovládajú. Od tohto momentu viem, že byť autentická znamená aj ukázať svoju citlivosť a svoju zraniteľnosť. Prijala som tento fakt a vďaka tomu som, síce nalomená svojou emóciou mohla pokračovať ďalej. Videla som pred sebou ľudí... Ľudí neznámych, známych, milovaných aj milujúcich, medzi nimi takých, ktorí ma poznali len usmiatu, aj takých, čo zažili môj hnev, môj smútok, môj strach, moje pády a aj takých, ktorí ma viezli na psychiatrickú ambulanciu. A zrazu som sa cítila silná, vedela som, že ten príbeh musí von. Aby pomohol ďalším. Ľuďom, ktorí sa hanbia alebo boja povedať o tom, čo sa im deje. Zrazu sa strach premenil na odvahu a hrdosť, že napriek tomu, čo som prežila, som tu. Seba-vedomá, milujúca, milovaná a šťastná.
Ďakujem mami, oci, Maťo, deti, Dodka, Vierka, Andy... že ste pri mne stáli aj keď bolo zle.
